Má príroda ešte dnes miesto v environmentálnom myslení?
| Autoři | |
|---|---|
| Rok publikování | 2016 |
| Druh | Článek ve sborníku |
| Konference | Environmental Ethics in V4 Countries |
| Citace | |
| Klíčová slova | end of nature, social constructionism, dualism, wilderness, wildness |
| Popis | V roku 1989 zvestoval Bill McKibben koniec prírody: na Zemi, predovšetkým v dôsledku klimatických zmien, už nezostal ani kúsok čistej, človekom neporušenej prírody. Z úplne iného tábora sa v 90. rokoch rozvinula sociálne-konštruktivistická kritika pojmu „príroda“ a koncepty s ním spojených. Mnohí autori a autorky presvedčivo ukázali, že predstava prírody ako neporušenej divočiny, je filozoficky i politicky neudržateľná kvôli dualizmu príroda–kultúra v jej základe. Tento vývoj priniesol významné prehĺbenie filozofickej reflexie základov environmentálneho diskurzu, no zároveň hrozí zneužitím z utilitárne-antropocentrických pozícií ako argumentácia proti ochrane prírody. Článok prezentuje túto kritiku na príklade „sporu o divočinu“ a ukazuje dva rôzne prístupy k vyrovnaniu sa s ňou. Jeden spôsob ohlasuje nástup post-prírodnej doby, opúšťa pojem „príroda“ a koncepty s ním spojené a rozvíja diskurz založený na koncepte (životného) prostredia (environment) v ktorom sú „príroda“ a „kultúra“ vždy prepletené. Druhý prístup sa pokúša zachovať pojem prírody, no zároveň zohľadniť zmienenú kritiku a prekonať jeho dekonštrukciou odhalené problematické aspekty. |
| Související projekty: |